Vo filme sú momenty a obrazy, ktoré sú mimoriadne konkrétne. Zranený vojak sa prebudí a zistí, že mu horí noha, alebo iný chlapík pozrie nahor a uvidí káble natiahnuté po oblohe. Koľko z týchto obrazov vzniklo diskusiami s ľuďmi, ktorí tam boli, a uvedomovaním si, že si pamätajú tieto veľmi presné obrazy?

Režisér Alex Garland o autentickosti vo filme

Alex Garland, režisér filmu, popisuje, ako pri rozhovoroch s bývalými vojakmi natrafil na úžasné a konkrétne spomienky. „Rozprávali sme sa s Joeom a on povedal: ‘Sadol som si a pozrel dolu, a nohy mi horeli.’“ Takéto vyžarovanie autenticky odráža to, čo sa v skutočnosti stalo, a je základom jeho metódy tvorby filmu.

Garland spomína na prax Dogme ’95, podľa ktorej je zakázané čokoľvek si len tak vymyslieť. „Cieľom bolo, aby všetko, čo sa objaví vo filme, malo pôvod v priamych svedectvách,“ vysvetľuje. Tento prístup nielenže obmedzuje jeho naratívnu slobodu, ale aj to, akým spôsobom môžu herci reagovať pri hraní: „Nemožno povedať, ‘cítim sa motivovaný ísť k oknu,’ ak tam je niekto, kto videl, že si iba sedel. To by bola konverzácia hneď ukončená.“ Preto inovácia neexistuje; všetko musí byť zdokumentované.

Osobné a emocionálne momenty

Ray Mendoza, ktorý tiež prispel k tvorbe filmu, hovorí o dôležitých detailoch a núdzi zachytiť prežitky každého vojaka. „Pri rozprávaní príbehov som sa snažil zahrnúť každého,“ uvádza. Preňho bol obzvlášť silný moment, keď po výbuchu IED [improvizovaného výbušného zariadenia] Kazo šiel na príjazdovú cestu. Početné pokusy o natočenie týchto scén zanechali silný emocionálny dopad: „Zvuk, spôsob akým sa snažil, svetlo, množstvo dymu – bolo to dokonalé, až príliš dokonalé.“ To, čo zachytili kamery, mu pomohlo vyrovnať sa s hlbokými pocitmi, ktoré celý jeho život zmenili.

Zvuk ako prostriedok prenikania do psychológie postáv

Zaujímavou zložkou filmu je spôsob, akým zvuk preniká do psychológie postáv. Po výbuchu je zvuk utlmený. Garaland vysvetľuje, ako zvuk pomáha divákovi preniknúť do hláv jednotlivých charakterov: „Keď dostanete spomienku, to, čo dostanete, je subjektívny stav. Našou úlohou je ukázať tento subjektívny stav.“ Znie to zložitě, ale ide o spôsob prepojenia rôznych zážitkov postáv v rámci jedného filmu.

„Ray mal pri sebe slúchadlá, ktoré stále prijímali rádio. Po výbuchu, hoci Ray nepočul rádio, počul niekoho kričať. To je to, čo si pamätal,“ hovorí Garland, s čím film presne pracuje. Tento prístup, ktorý zachytáva subjektívne spomienky postáv, je srdcom diela, ktoré sa snaží širokú verejnosť spojiť s osobnými prežitkami vojakov.

Film je dostupný na platforme [názov streamingovej služby].